niečo mi to pripomína... mala som 4 roky a mama mi nechcela kúpiť bábiku v obchode.. tak som zaťala ruky v päsť, vzlyky sa ozývali po celom detskom obchode, a môj plač vysielal signál: JA CHCEEM, JA CHCEEM, JA CHCEEM... až kým ju moje detské slzy nezlomili a nekúpila mi ju..
neskôr, ked som mala 15 rokov a všetci kamoši z triedy sa chystali íst na prvú spoločnú chatu.. len mňa nepustili... tak som sa z trucu zavrela v izbe a v duchu si hovorila: JA CHCEEM, JA CHCEEM, JA CHCEEEM.. a že už s rodičmi nikdy neprehovorím.. no ocko sa rozľútostil, prišiel a povedal ,, tak utekaj za nimi a správaj sa slušne´´
za týžden mám 18... a na svete je len jedna vec, ktorú chcem... BYŤ S TEBOU.. aj ked si tak prekliato ďaleko.. ale bohužial, nepríde za mnou ani mama, ani otec, aby to vyriešili a splnili moje prianie
znova ležím na posteli a plačem.. a môžem si robiť, čo len chcem, môžem kričat , keď chcem... toto už nie je o tej bábike, ani o chcení po neviazanej zábave s kamarátmi..
toto je o túžbe byt s niekym, koho ľúbite.. koho JA ĽÚBIM.
JA CHCEEEM, JA CHCEEEM, JA CHCEEEM....(kriči to malé dievčatko vnútri)
chcem ťa mať pri sebe..
